Quantcast
Spravodajský portál Tlačovej agentúry Slovenskej republiky
Sobota 20. apríl 2024Meniny má Marcel
< sekcia Kultúra

MARTIN KÁKOŠ: Život je krátky, nekazme si ho nezmyselnými drobnosťami

Martin Kákoš Foto: TASR/Michal Svítok

Rozhovor s režisérom Martinom Kákošom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky

Bratislava 23. júna (TASR) – Divadelný, rozhlasový a televízny režisér Martin Kákoš (1955) má na svojom konte viac ako päťdesiat réžií televíznych filmov a inscenácií, viac ako šesť desiatok divadelných réžií.

Pochádza z umeleckej rodiny, obaja rodičia boli divadelníci. Vyštudoval réžiu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a jeho prvým zamestnávateľom bolo Divadlo Andreja Bagara v Nitre, kde pôsobil skoro desať rokov. V rokoch 1996–2006 bol režisérom programového centra dramatických programov Slovenského rozhlasu. Popritom spolupracoval ako režisér a scenárista so Slovenskou televíziou. Od roku 2007 bol umeleckým riaditeľom bratislavského Divadla Nová scéna a od začiatku roka 2009 predsedom Rady Slovenskej televízie. Od júla 2012 je členom Rady Rozhlasu a televízie Slovenska. Svoje skúsenosti v nej uplatňuje ako "rozhlasák aj televizák". Jeho dlhoročné umelecké pôsobenie a skúsenosti sú témou aj tohto rozhovoru pre TASR.

-Pochádzate z umeleckej rodiny, váš otec bol riaditeľom SND (v tom období ešte neboli generálni riaditelia), sestra Jana je dramaturgičkou. Bolo u vás divadelné umenie na dennom programe?-

Ako inak. K rodinnej anamnéze treba ešte doplniť, že aj moja mama bola herečkou na Novej scéne. A keďže ma sem-tam nebolo kam večer odložiť, keď mala predstavenie, chodieval som do divadla s ňou. Bol som pravdaže primalý, aby som mohol sedieť v hľadisku, a tak ma väčšinou prichýlila do osvetľovacej kabíny novoscénická osvetľovačka, pani Gizka. A cez to hrubé trojité sklo kabíny som odpozeral množstvo inscenácií. A keď mala Gizka dobrú náladu, mohol som spolu s ňou otočiť kolesom osvetľovacieho zariadenia a urobiť svetelnú premenu. Také dačo sa na človeku celoživotne odrazí.


-Kde ste vyrástli?-

Som bratislavské dieťa, tu som vyrástol a mám toto mesto rád. Ale obaja rodičia boli Nitrania a sem ma zavialo aj moje prvé divadelné angažmán.


Martin Kákoš
Foto: TASR/Michal Svítok
-Bol malý Martinko milým chlapčekom, ktorý recitoval návštevám básničky?-

To veľmi nie, mal som našťastie liberálnych rodičov, ktorí ma takýmito povinnými jazdami netrápili a vo vlastných očiach nestrápňovali. Ale básničky som recitoval, keď som už bol školák – na základke aj na gymnáziu. Boli Hviezdoslave Kubíny a iné radosti. Ale úprimne, robil som to predovšetkým zo zištných dôvodov. Ako recitátor som bol chránencom slovenčinárok, a tie mi občas vybavili, že som prekĺzol aj z takých katastrof, ako bola matematika alebo fyzika. A na recitačné súťaže chodili väčšinou baby, chlapci boli vzácni – tak bola aj zábava.


-A čo tak futbal s chalanmi či bicykel?-

Bicykel nie, bývali sme v strede mesta, mama sa vždy bála, aby ma nezapučilo nejaké auto. Ale futbal, samozrejme, bol, v parku na Gajovej, aj keď som nikdy nepatril k veľkým športovým fanatikom.


-Akým ste boli žiakom a stredoškolákom, boli slovenčina a literatúra predmety, o ktoré ste mali najväčší záujem?-

Som totálny matematický analfabet, keby som čo-to neodpísal, dodnes sedím v stredoškolskej lavici. Našťastie, literatúra bola moja silná stránka, učitelia matematiky sa zmierili s tým, že Einsteina zo mňa nevykrešú, tak ma nechali vždy nejako prekĺznuť. A na gymnáziu som mal úžasné šťastie na profesorku slovenčiny – pani profesorka Selecká patrila k "starej škole", mala na háku všetky povinné osnovy a diela socialistického realizmu, uctievala najmä francúzsku literatúru, to neboli nudné školské hodiny, ale rozhovory o literatúre, často aj o tej, ktorá sa z ideologických príčin ani nedostala do učebníc. Tých, ktorí radi čítali, nikdy neskúšala, známkovala iba na základe debaty. Vďačím jej za strašne veľa.


-Vyštudovali ste réžiu na VŠMU, takže ste prevzali rodinnú profesiu "po meči", nemali ste záujem o herectvo?-

Keby som išiel študovať herectvo, bolo by to "po praslici". Istý čas som sa s tou myšlienkou pohrával, ale rád a pomerne dobre som maľoval. A tak som to najprv chcel skúsiť na scénografii. Už som tam mal aj podanú prihlášku. Ale keď som sa pripravoval na skúšky, zistil som, že by ma asi viac bavilo vytvarovať celú koncepciu inscenácie. Prehodil som prihlášku a zobrali ma na réžiu.

Martin Kákoš
Foto: TASR/Michal Svítok



-Po skončení VŠMU ste zakotvili na režisérskom poste v Divadle Andreja Bagara v Nitre. Spomeniete si na svoju prvú réžiu v Nitre?-

Mojou prvou inscenáciou v Nitre bol Williamsov Zostupujúci Orfeus. Myslím, že to nebola veľká sláva. Ako začínajúci režisér som mal pocit, že musím povedať všetko o svete, ohúriť, zaplaviť javisko metaforami, posolstvami... Namiesto toho, aby som poctivo vyložil výborne napísaný text, popracoval s hercami, vybudoval situácie. To je zrejme daň začiatočníctvu.




-Na ktoré inscenácie si z pôsobenia v Nitre dnes rád spomínate?-

Tých bolo niekoľko. Kdesi na začiatku to bola Šaltenisova hra Heš, zubatá, heš. Tú inscenáciu som mal veľmi rád, neskôr som túto hru robil aj v Poľsku. No a potom na mnohé inscenácie z neskoršieho obdobia, najmä S láskou sa neradno zahrávať, tú som už robil ako hosťujúci režisér. Bola to krásna robota, také skvelé a tvorivé skúšobné obdobie zažijete len párkrát za život. Tá inscenácia sa hrala v Nitre desať rokov. V DAB som urobil viac než tridsať inscenácií, vždy som sa v tomto divadle cítil dobre.


-Pamätáte si na svoj prvý honorár? Ako ste s ním naložili?-

Prvé divadelné honoráre prišli, keď som bol ešte študent, tak som ich určite minul s veľkým gustom. A tie ďalšie? Televízne, rozhlasové... Ako prišli, tak odišli.


-Známa je aj vaša rozhlasová éra v Slovenskom rozhlase. Jednoduchšia robota ako v divadle?-

Iná. Vo väčšom pokoji a vo väčšej slobode. Zvuk je variabilnejší než obraz, v mnohom imaginatívnejší. Pri tvorbe rozhlasovej nahrávky vás nič nezväzuje, nestojí vám za chrbtom produkčný, ktorý vás sekne po väzoch, keď poviete, že chcete o desať komparzistov navyše. V rozhlase, keď chcete amazonskú džungľu, stačí siahnuť do archívu zvukov. Zvyšok dotvorí obraz vo fantázii. Tvorba rozhlasovej hry alebo fíčra je úžasne tvorivá robota.


-Na svojom konte máte viac ako desiatku televíznych filmov či seriálov. Opýtame sa aspoň na niektoré. Prvým je televízny film Balada o mŕtvych očiach (1987) podľa predlohy Rudolfa Jašíka.-

Nedávno som si dal v televízii pre nejaké heslo v encyklopédii urobiť výpis mojej televíznej režisérskej roboty. Je to viac než 50 filmov a inscenácií, a to nerátam zábavné programy, seriály, dokumenty... Keď som robil svoj prvý film Baladu o mŕtvych očiach, mal som už za sebou viac než dve desiatky televíznych inscenácií. To boli roky, kedy Slovenská televízia "fabrikovala" hranú tvorbu ako na bežiacom páse. A často to boli krásne tituly, množstvo klasiky, nie iba nejaké povinné ideologické jazdy.




-Zájdeme do divadla. Vo Zvolene ste režírovali Moliérovho Lakomca (2005).-

To bola moja prvá inscenácia vo Zvolenskom divadle. Odvtedy som tam urobil ešte ďalšie tri, poslednú pred niekoľkými dňami – pôvodný muzikál Prekliaty básnik o Francoisovi Villonovi.


-Ešte jeden pohľad do Nitry. Pôvodný muzikál Bathory sa po premiére v Nitre (2000) hral aj v Prešove a Bratislave.-

Báthoryčka bol môj prvý veľký muzikál, na ktorom som sa podieľal aj spoluautorsky. V Nitre ???????urobil vyše sto repríz, potom som ho robil aj v Prešove, aj tam bol divácky veľmi úspešný. Na Novej scéne už robil Báthoryčku Ivan Vojtek.


-Módou týchto dní sú televízne seriály. Aj tých máte "na svedomí" niekoľko. Tak dajme aspoň jeden – Ordináciu v ružovej záhrade (2007), kde ste boli jedným z trojice režisérov.-

Bol som aj pri prvom dlhodobom seriáli, ktorý robila Markíza, Medzi nami. Až potom prišla Ordinácia, tú som robil takmer tri roky. Bola to zaujímavá skúsenosť. Mnohí ohŕňajú nad týmto typom seriálov nos, ale aj ony sa dajú robiť poctivo.


-Ani humor vám nie je cudzí. Ešte v STV ste režírovali zábavný program Uragán s dvojicou Marcin-Kraus.-

S Petrom a Andym sme sa prvýkrát streli pri nakrúcaní silvestrovského galaprogramu v roku 2000. Tam aj vznikla myšlienka urobiť Uragán – televíznu zábavnú cykliku podľa pôvodne rozhlasového modelu. Netušili sme, že sa z Uragánu stane taký fenomén. Uragány som robil počas celej ich existencie v STV, potom po pauze prešli do Markízy.


-Aby sme nežili iba históriou. V septembri bude mať na Novej scéne premiéru pôvodný slovenský muzikál Mata Hari. Aký bude?-

Dúfam, že skvelý. Teším sa naň, začali sme skúšať už teraz pred prázdninami, v auguste pokračujeme. Je to zaujímavá téma, autor hudby Ľubo Horňák ma oslovil už hádam pred tromi či štyrmi rokmi, potom boli kadejaké peripetie, tak som rád, že sa Mata Hari konečne dočká premiéry. Je to muzikál takpovediac šitý na mieru Sise Sklovskej, v tejto chvíli si ani ideálnejšiu predstaviteľku slávnej špiónky neviem predstaviť.




-Aká je spolupráca medzi slovenskými libretistami, textármi a skladateľmi pri pôvodných divadelných projektoch?-

Ja mám dobré skúsenosti, pri niektorých z posledných muzikálových projektov (František z Assisi, Quo vadis, Mata Hari, pripravovaná Tisícročná včela) som aj autorom libreta, mám teda možnosť od začiatku budovať celý inscenačný tvar. Tieto muzikály vždy vznikali v mimoriadnej tvorivej atmosfére.


-Máme ich na Slovensku dosť?-

Myslím, že ľudí, ktorí dokážu spraviť na Slovensku muzikál, je veľa. Bohužiaľ, už podstatne menej je príležitostí.


-Režírovali ste filmy, televízne seriály, muzikály, čo z toho je vám najbližšie?-

Ťažko povedať. Keď robím v divadle, túžim po televízii, keď v televízii, snívam o rozhlase, keď v rozhlase, tak po divadle. Mám rád všetky svoje tri režisérske zamerania. A v ktorej som momentálne úspešný, tak tú mám najradšej.


-Hitom dneška sú muzikály, ktoré vznikli aj vďaka desiatkam historických postáv. Dnes je už históriou opereta. Hrala sa v Prešove aj na Novej scéne. Už to nie je pravda. Nie je vám ľúto za týmito slávnymi "lehárovkami, ale aj dusíkovkami"?-

Nie. Myslím si, že klasická opereta našla svojho pokračovateľa a tým je muzikál. S novými témami, s moderným hudobným jazykom... A s diváckou odozvou.


-Boli ste predsedom Rady STV, po zlúčení verejnoprávneho rozhlasu a televízie ste od júla 2012 opäť "radným". Ako beriete svoje pôsobenie v Rade RTVS ?-

To je téma na dlhý rozhovor. V každom prípade dodnes som presvedčený, že vznik RTVS bol nepripravený krok a toto zlúčené médium ešte vždy zápasí s nástrahami tejto "horúcej ihly". Veci treba reparovať za chodu. Som časťou rozhlasák, časťou televizák, to nie je na zahodenie, snažím sa využívať svoje dlhoročné skúsenosti s obomi médiami.


-Ako vidíte budúcnosť verejnoprávnych médií?-

Sme v európskom mediálnom priestore, verejnoprávne médiá patria k jeho základným atribútom. Napokon v mnohých medzinárodných dokumentoch sa Slovenská republika zaviazala, že ich bude podporovať a rozvíjať. Problém však vidím v hľadaní ich identity, v definovaní ich postavenia a poslania v duálnom vysielacom systéme, v zabezpečovaní diverzity pohľadov atď. To sú otázky, ktoré trápia všetky európske verejnoprávne médiá.


-Rozhovor robíme pár minút pred vaším odchodom do Zvolena. Čo tam?-

Tohto roku oslavuje Zvolen 40. výročie Zvolenských hier zámockých. Svoju prvú premiéru – Moliérovho Lakomca – som robil pre tento festival. Nevyšlo počasie, premiéra sa odohrala v divadle, nie na zámku. Minulý rok som robil pre zámocké hry komédiu Lekárske tajomstvo a uprostred premiéry sa strhla búrka, nedohralo sa. Tento rok som pre festival robil muzikál Prekliaty básnik. Pre nepriazeň počasia sa premiéra a následné reprízy odohrali v divadle. Asi nemám tam hore najlepšie konexie. Zvolenský zámok bude miestom galavečera k tomuto výročiu. Idem tam, ale pravdu povediac, nie som si istý, či nevyprší.


-Divák si pozrie predstavenie v divadle, zatlieska a odchádza domov. Boli to pre neho príjemné dve hodiny. Tie dve hodiny však znamenajú dva – tri mesiace práce. Čo všetko obnáša režijná práca, kým príde "vytúžená" premiéra ?-

Predovšetkým to nie sú len tie tri mesiace roboty, kedy sa inscenácia reálne začína skúšať. Predovšetkým je to veľmi dlhé obdobie, ktoré sa odohráva predtým. Záleží, samozrejme, od náročnosti a veľkosti projektu, Keď vzniká napríklad pôvodný slovenský muzikál, je to niekedy aj ročná robota, skôr než sa režisér pustí do celého skúšobného procesu. Vopred je potrebné pripraviť návrhy dekorácií, zvoliť optimálnu koncepciu, jazyk toho predstavenia. Samotné dva – tri mesiace pred premiérou, kedy sa už inscenácia skúša, tak tie sú niekedy veľmi ťažké. Záleží často od toho, o aký žáner ide. Niektoré typy inscenácií sa zameriavajú na drobnú psychologickú drobnokresbu, prácu s hercom, tie muzikálové pripomínajú viac vojenské manévre, kedy musíte celú masu ľudí – tanečníkov, zbor, sólistov dať dohromady, aby tá inscenácia fungovala.


-Režisér však pri tvorbe inscenácie nie je sám. Na koho všetkého sa pri príprave spolieha ?-

Na všetkých spolupracovníkov, réžia je v tých zložkách divadelného predstavenia tá, ktorú nikdy nie je na javisku priamo vidieť. Vždy na javisku vnímate kostýmy, scénu, hudbu, práca režiséra je rozpustená vo všetkých zložkách. Preto je dôležité, aby inscenáciu pripravoval s ľuďmi, ktorým verí, s ktorými má spoločnú reč, vie sa dohovoriť a tým vytvarovať ten optimálny tvar.


-Máte za sebou desiatky úspešných inscenácií, činoherných aj hudobných. Ktoré z nich sú vám najbližšie?-

Ani rodičovi sa nie vždy všetky deti podaria, niektoré sú nevydarenejšie, za niektoré musí potom ťahať horúce gaštany z ohňa. Ak sa inscenácie vydaria a sú úspešné, obyčajne máte citový vzťah k tej poslednej alebo tým posledným. Urobil som viac ako šesťdesiat divadelných inscenácií, priznám, že to nemám presne spočítané. Na niektoré spomínam s láskou a dlhé roky, niektoré obdobia sú konfliktné, keď človek šiel na skúšku so stiahnutými vnútornosťami, ale nakoniec inscenácia obyčajne dopadne dobre a na zlé sa zabudne. Ale nevedel by som v tejto chvíli povedať, ktorá inscenácia mi najviac prirástla k srdcu.


-V divadle na javisku počúvajú režiséra všetci. Kto je režisérom u vás doma ?-

(úsmev). Nebudem si predsa nosiť robotu z divadla ešte aj domov. Máme to doma s manželkou podelené už aj preto, že ja som veľmi veľa času mimo domu. Ale u nás to nie je také jednoznačné, že kto nosí v rodine nohavice.


-Desiatky rokov sa venujete hudobnému divadlu. Počúvate aj inú hudbu než tú z "vašich" muzikálov?-

Musím povedať, že som dosť vážny poslucháč hudby a jej veľký ctiteľ. Mám rád predovšetkým džezovú hudbu, to možno už od gymnaziálnych rokov, ale počúvam všetky žánre. Mám aj isté základné hudobné vzdelanie, štyri či päť rokov klavíra, čo som nevedel v tých rokoch oceniť, keď kamaráti už chodili do vinárne. Ja som šiel na klavír, oni k Františkánom. Na druhej strane to dnes oceňujem preto, že ma hudobný skladateľ neobabre, viem čítať noty, ako je skladba vystavaná. Vďačím za to dnes tým piatim rokom klavíra.


-Začo ste v poslednom čase minuli najviac peňazí?-

Mám pocit, že najviac peňazí míňam na bežnú dennú réžiu, pretože všetky ceny letia hore, to už nehovorím o tom, čo musí človek platiť zo zákona, všetky poistenia, sociálne, odvody. Dosť ich odchádza mesačne štátu.


-Máte vôbec voľný čas, ak áno, ako ho trávite?-

V poslednom období ho nie je až tak veľa, jednak som veľkým čitateľom, veľmi rád čítam knižky, mám doma jednu obrovskú policu kníh, ktoré som ešte nestihol prečítať. Ak mám chvíľu voľna, pustím sa do čítania. Druhou mojou vášňou je pobyt na chate, ktorú mám blízko pri Bratislave. Patrím k ľuďom, ktorí majú radi aj manuálnu prácu, takže rád nahodím montérky, vytiahnem fúrik, namiešam betón a niečo pristaviam, prípadne natieram či maľujem. To je pre mňa najväčší relax.


-Máte svoju životnú filozofiu, ktorá vás sprevádza, prípadne sa ňou riadite ?-

Jednou z nich je to, aby si človek uvedomil, že tých sĺnk, ako je to naše, je vo vesmíre desať na dvadsiatu siedmu. Keď si toto uvedomíme, možno by sme sa nemuseli brať vždy tak strašne vážne.

A ešte - život je taký krátky na to, aby sme si ho ešte kazili nezmyselnými drobnosťami či žabomyšími vojnami. Keď si sadnú spolu rozumní ľudia, tak akýkoľvek problém, ktorý sa vyskytne, sú schopní vyriešiť.


Rozhovor s režisérom Martinom Kákošom je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti: tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického, športového a kultúrneho života.