< sekcia Kultúra

Na začiatku 1. svetovej vojny sa zo Štefánika stal pilot – dôstojník

Na snímke socha M. R. Štefánika. Foto: TASR- Dano Veselský

Prečítajte si ďalšiu časť zo série M. R. Štefánik.

Bratislava 21. marca (Teraz.sk) - Vedecko-študijná, ale i objavno-dobrodružná cesta Milana Rastislava Štefánika do Polynézie a na jej ostrovy vyvolala veľký ohlas nielen vo vedeckých kruhoch vo Francúzsku, ale aj v širšej francúzskej verejnosti a viac či menej sa dotkla celej vzdelanej Európy. Začiatkom júna 1912 Štefánik už bez ďalších administratívnych prieťahov získal francúzske štátne občianstvo. To však znamenalo, že už si ho mohla privlastňovať aj armáda. A veru aj tak urobila. Povolala ho do svojich služieb, no nie ako nováčika - „bažanta“, ale ako erudovaného vedca a mimoriadne schopného manažéra a v tom čase už aj uznávaného diplomata. A hneď ho aj poverila významnou úlohou, do ktorej sa iným pánom s výložkami neveľmi chcelo.

Keďže malá hŕba pýta vždy viac, a to najmä v kapitalizme, francúzska vláda chcela rozšíriť svoj vplyv aj v iných častiach sveta ako len na tahitskom ostrove polonahých krásavíc. Jej záujem sa tentoraz zameral na súostrovie Galapágy v Tichom oceáne. Plánovala tam postaviť reťazec meteorologických staníc, vrátane najmodernejšej telegrafickej siete. No keďže tieto ostrovy administratívne patrili štátu Ekvádor, bolo treba rokovať s jeho predstaviteľmi. Názov Galapágy v preklade znamená Korytnačie ostrovy. Francúzi však nemajú radi korytnačie tempo. Preto poslali vybaviť túto záležitosť schopného Slováka s francúzskym štátnym občianstvom, dynamického Štefánika. A Štefánikovi sa to v pomerne krátkom čase naozaj podarilo.

No nebolo to také jednoduché a mohol na to doplatiť aj životom. Cesta bola mimoriadne namáhavá. Od severu na juh krížom prešiel celé Spojené štáty, konkrétne New York, Buffalo, Chicago, Los Angeles, San Francisco, odtiaľ opäť dlhočizná cesta na Tahiti a späť do San Francisca, odtiaľ do New Orleansu a potom cez panamskú Balbou, columbijskú Buenaventuru do Quita v Ekvádore. Z hľadiska Štefánikovho osobného života to bola však smutná cesta. 15. apríla 1913 mu totiž zomrel otec. Mal 69 rokov. Aby zahnal spomienky na otca, hlavne na nie celkom konštruktívne ideové spory, pozorne sledoval krajiny, kadiaľ prechádzal. Jeho listy mame z tejto cesty sú celkom zaujímavými cestopismi a sem-tam i zamysleniami. A nájdeme tam aj takúto lyrickú pasáž: „Boli sme ďaleko od pevniny, naraz vidím: malinké vtáčatko zaviate silným víchrom, vysilené padá sadá na palubu dva metre odo mňa. Chúdiatko tak tesklivo sa na mňa dívalo. Strážil som ho, aby žiadon z cestujúcich neplašil unaveného hosta. O chvílku vyletel na stažen a teraz cestuje s nami bez toho, aby si vymenil lístok. Je to jediná bytost, ktorá ma pripútala v tomto zbesilom americkom svete...“ Všimnime si, Štefánik píše po slovensky, hoci miestami s tvrdou výslovnosťou niektorých spoluhlások, príznačnou pre jeho rodné nárečie.

Začiatkom roku 1914 sa vracia približne tou istou cestou do Európy, teda do Paríža. Za svoju úspešnú misiu je poctený vysokým francúzskym vyznamenaním Rytiera Čestnej légie. Do Ekvádoru by sa však bolo treba ešte vrátiť, dotiahnuť záležitosť do konca. No námaha a útrapy z predchádzajúcich ciest po zemeguli už nedali na seba čakať. Jeho vážne poškodený žalúdok sa ohlásil prudkými bolesťami. A keďže medikamenty nepomáhali, musel podstúpiť chirurgický zákrok, čo v tom čase bola dosť riskantná operácia. Vďaka svojim priateľom a známostiam, ktorí mu pomohli vybaviť operačný zákrok vo vychýrenej nemocnici v meste Angers, chorobu zvládol.

Svoju imperialistickú nemoc však nezvládla Európa. Vypukla Prvá svetová vojna. Štefánika začiatok tejto udalosti zastihol v Maroku, kde bol ako rekonvalescent. Ešte však nebol celkom doliečený, a preto mal pred sebou pobyt v horskom sanatóriu. Lenže ľudia sú v istých situáciách všade na svete rovnakí. Personál sanatória, nevediac o koho ide – nech im Pán Boh odpustí – mu dávali dosť neskrývane najavo, že je vlastne „zašivák“, ktorý sa chce vyhnúť vojenskej povinnosti nastúpiť na front.

Štefánika to do krvi urazilo. No nebol by to on, keby vec neriešil rozhodným spôsobom. Na druhý deň po prepustení zo sanatória si podal žiadosť o zaradenie k letectvu. Tu treba povedať, že Štefánik sa okrem všetkého ostatného už dlhší čas zaujímal aj o rozvoj leteckej techniky a celkom presne vytušil význam letectva v rozbiehajúcej sa vojne. Nižší štábni dôstojníci boli spočiatku zmätení a na rozpakoch, lebo im ešte nedošlo, akým fenoménom môže byť vo vojne letectvo. Našťastie, našli sa aj takí, ktorým to zaplo. Pochopili, aký význam môžu mať pre letectvo Štefánikove meteorologické skúsenosti. A tak ho nakoniec k letcom povolali.

Jedna vec je však meteorológia a iná schopnosť pilotovať lietadlo. No Milan Rastislav už veľmi dobre vedel, do čoho ide. A tešil sa. Povolali ho do vojenskej leteckej školy v meste Chartres, kde po prvý raz nasadol do lietadla. Bolo to lietadlo typu Maurice Farman, nazvané podľa vtedy už slávneho francúzskeho konštruktéra. A keďže bol od prírody talentovaný a mimoriadne chápavý, o necelých desať dní bol schopný ho pilotovať. (Znalci a koničkári leteckej histórie dobre vedia, čo to bolo za opachu. Ale lietalo.) Štefánik dostal hodnosť desiatnika a hneď ho prevelili k leteckým stíhačom v meste Le Bourget. Ani tam nezaprel povesť, ktorá ho predchádzala. Po niekoľkých štartoch ho bez zaváhania povýšili na podporučíka. Rozhodli o tom aj jeho mimoriadne vedomosti z meteorológie. Dôstojníci pochopili jeho návrh o potrebe sólových leteckých meteorologických prieskumov pred každou plánovanou bojovou operáciou a uznanlivo pokyvovali hlavami. Tak sa z vedca – astronóma stal v priebehu niekoľkých týždňov pilot – vojak – poddôstojník a nakoniec dôstojník. Ktovie, či si už vtedy uvedomil, že čoskoro oblečie aj uniformu s generálskymi epoletami. Jedno však už vedel určite: vojna je len politika vedená inými prostriedkami, a preto sa bude musieť stať aj politikom. V mene idey a cieľa, ktorý čoraz častejšie presvital v jeho mysli.

Páči sa mi TERAZ.SK na Facebooku

Staňte sa fanúšikom a sledujte dôležité správy z TASR priamo na vašom Facebooku.