Prezidentské voľby 2024
Najnovšie správy
František Madva sa narodil v Skalici, v rodine chudobného remeselníka 14. septembra 1786. Po štúdiu za kňaza vystriedal viacero pôsobísk, až napokon dostal samostatnú faru v Rudnianskej doline.
Autor TASR
Nitrianske Rudno 4. februára (TASR)- Vy liečite tento národ duševne a ja ho liečim telesne. Táto veta vyšla z úst liečiteľa, kňaza, ľudomila a národovca Fraňa Madvu. Prihovoril sa takto Ľudovítovi Štúrovi, ktorý ho bol navštíviť spolu so svojou družinou v Rudnianskej doline na hornej Nitre. Madva bol i osobnosťou a morálnou autoritou, ktorá sa zasadzovala i proti manželstvám neplnoletých.
František Madva sa narodil v Skalici, v rodine chudobného remeselníka 14. septembra 1786. Po štúdiu za kňaza vystriedal viacero pôsobísk, až napokon dostal samostatnú faru v Rudnianskej doline. „Madva sčasti 25 rokov formoval dejiny tejto doliny, pretože je, môžeme to aj dnes povedať, bokom od akéhokoľvek diania v regióne, ale zase je to trošku aj za vlasy pritiahnuté, pretože ide o naozaj krásnu dolinu,“ začal svoje rozprávanie historik Erik Kližan.
Madva podľa neho prišiel do Nitrianskeho Rudna v roku 1822 najskôr ako kaplán, o tri roky neskôr sa stal farárom a bol tam do roku 1850. „Za toto obdobie Nitrianske Rudno pozdvihol na vysokú úroveň. Mal veľkú snahu pôsobiť nielen ako kňaz, ale zároveň bol učiteľom, notárom, poradcom, liečiteľom, čiže snažil sa dedinku a celé okolie zdvihnúť na úroveň trochu vyššiu, aká tam bola. Jemu nebolo jedno, v akom stave ľudia žijú. Žili v zaostalosti, nielen materiálnej, ale i duchovnej a mentálnej. Sčasti sa mu podarilo pozdvihnúť región, ale, žiaľ, dnes vidíme, že jeho meno býva niekedy opomínané, dokonca zabúdané,“ pokračoval.
V minulosti bývalo bežne zvykom, že svadby mávali mladí vo veku 15 alebo 16 rokov. Madva, ktorý mal povedomie o liečbe, vedel, že v takomto veku telo človeka ešte nie je veľmi vyvinuté. Preto apeloval na to, že by sa takíto mladí ľudia brať nemali, pretože by mohli plodiť rovnako nevyvinuté deti. „Zaujímavosťou je, že celá dolina alebo richtári sa proti Madvovi v tomto postavili a písali na biskupský úrad. Tento nie že by chytil stranu Madvovi, ale poslal vyjadrenie, ktoré dnes môžeme brať za nechápavé. Že by sa kňaz do tohto nemal starať, lebo žiadostivosti by nemal robiť prekážky,“ priblížil historik.
Za pôsobenia Madvu bolo v Nitrianskom Rudne veľa chorôb, sám tam v roku 1831 zažil veľmi silnú epidémiu, ktorej v rámci celej Európy podľahli milióny ľudí. Obyvateľov sa však snažil liečiť a jeho metódy dnes môžeme považovať až za zázračné, lebo medicína vtedy bola na nízkej úrovni. „Madva mal však záujem, skúsenosti a kontakty, preto bádal v oblasti medicíny a využívania liečivých rastlín. Sám i v Nitrianskom Rudne založil záhradu, kde pestoval tieto bylinky. Z nich pripravoval rôzne medikamenty, či to už boli masti, prášky alebo pilulky. Tieto sa predpisovali len na dvoch miestach, a síce v lekárni v Prievidzi a v lekárni v Topoľčanoch,“ spomenul Kližan.
Madva mal podľa neho úžasnú schopnosť diagnostiky, za ním chodili ľudia, ktorým len ručne prebehol niektoré partie a vedel odhadnúť stav ich telesných orgánov, sám ich tak diagnostikoval a dokonca liečil. „S touto liečbou sa stal svetoznámy, pretože za ním chodili pacienti nielen z územia Slovenska, ale i vtedajšieho Uhorska. Dokonca zo zahraničia. A medzi týmito pacientmi boli štúrovci. Nemali to ďaleko, lebo Rudnianska dolina je cez Strážovské vrchy susednou s Uhroveckou dolinou. Zachovala sa pekná diskusia medzi Madvom a Štúrom, kedy Madva hovorí Štúrovi: Viete, pán brat, my sme obidvaja lekári. Nuž, ako to myslíte, spýtal sa Štúr a Madva odpovedal: Viete, vy liečite tento národ duševne a ja ho liečim telesne.“
Po 25 rokoch Madva unavený zo svojho zdravia a pôsobenia sa sám v roku 1850 zriekol fary v Nitrianskom Rudne a odsťahoval sa do neďalekej dedinky Nitrianske Sučany, kde sám stanoviac si deň úmrtia zomrel 20. augusta 1852. Na jeho hrobe bol pôvodne drevený kríž, ktorý sa zničil. Neskôr tam pribudol náhrobok, ktorý dal vyhotoviť nitriansky biskup Imrich Bende. Bol jedným z pacientov, ktorých Madva liečil.
Spomienka na Madvu na hornej Nitre stále žije. V Prievidzi je po ňom pomenovaná ulica, v Nitrianskom Rudne je zase od roku 1925 pomník venovaný práve jemu. Tiež je po ňom pomenovaný chodníček z Nitrianskeho Rudna do Nitrianskych Sučian, teda miest, kde v minulosti pôsobil.
František Madva sa narodil v Skalici, v rodine chudobného remeselníka 14. septembra 1786. Po štúdiu za kňaza vystriedal viacero pôsobísk, až napokon dostal samostatnú faru v Rudnianskej doline. „Madva sčasti 25 rokov formoval dejiny tejto doliny, pretože je, môžeme to aj dnes povedať, bokom od akéhokoľvek diania v regióne, ale zase je to trošku aj za vlasy pritiahnuté, pretože ide o naozaj krásnu dolinu,“ začal svoje rozprávanie historik Erik Kližan.
Madva podľa neho prišiel do Nitrianskeho Rudna v roku 1822 najskôr ako kaplán, o tri roky neskôr sa stal farárom a bol tam do roku 1850. „Za toto obdobie Nitrianske Rudno pozdvihol na vysokú úroveň. Mal veľkú snahu pôsobiť nielen ako kňaz, ale zároveň bol učiteľom, notárom, poradcom, liečiteľom, čiže snažil sa dedinku a celé okolie zdvihnúť na úroveň trochu vyššiu, aká tam bola. Jemu nebolo jedno, v akom stave ľudia žijú. Žili v zaostalosti, nielen materiálnej, ale i duchovnej a mentálnej. Sčasti sa mu podarilo pozdvihnúť región, ale, žiaľ, dnes vidíme, že jeho meno býva niekedy opomínané, dokonca zabúdané,“ pokračoval.
V minulosti bývalo bežne zvykom, že svadby mávali mladí vo veku 15 alebo 16 rokov. Madva, ktorý mal povedomie o liečbe, vedel, že v takomto veku telo človeka ešte nie je veľmi vyvinuté. Preto apeloval na to, že by sa takíto mladí ľudia brať nemali, pretože by mohli plodiť rovnako nevyvinuté deti. „Zaujímavosťou je, že celá dolina alebo richtári sa proti Madvovi v tomto postavili a písali na biskupský úrad. Tento nie že by chytil stranu Madvovi, ale poslal vyjadrenie, ktoré dnes môžeme brať za nechápavé. Že by sa kňaz do tohto nemal starať, lebo žiadostivosti by nemal robiť prekážky,“ priblížil historik.
Za pôsobenia Madvu bolo v Nitrianskom Rudne veľa chorôb, sám tam v roku 1831 zažil veľmi silnú epidémiu, ktorej v rámci celej Európy podľahli milióny ľudí. Obyvateľov sa však snažil liečiť a jeho metódy dnes môžeme považovať až za zázračné, lebo medicína vtedy bola na nízkej úrovni. „Madva mal však záujem, skúsenosti a kontakty, preto bádal v oblasti medicíny a využívania liečivých rastlín. Sám i v Nitrianskom Rudne založil záhradu, kde pestoval tieto bylinky. Z nich pripravoval rôzne medikamenty, či to už boli masti, prášky alebo pilulky. Tieto sa predpisovali len na dvoch miestach, a síce v lekárni v Prievidzi a v lekárni v Topoľčanoch,“ spomenul Kližan.
Madva mal podľa neho úžasnú schopnosť diagnostiky, za ním chodili ľudia, ktorým len ručne prebehol niektoré partie a vedel odhadnúť stav ich telesných orgánov, sám ich tak diagnostikoval a dokonca liečil. „S touto liečbou sa stal svetoznámy, pretože za ním chodili pacienti nielen z územia Slovenska, ale i vtedajšieho Uhorska. Dokonca zo zahraničia. A medzi týmito pacientmi boli štúrovci. Nemali to ďaleko, lebo Rudnianska dolina je cez Strážovské vrchy susednou s Uhroveckou dolinou. Zachovala sa pekná diskusia medzi Madvom a Štúrom, kedy Madva hovorí Štúrovi: Viete, pán brat, my sme obidvaja lekári. Nuž, ako to myslíte, spýtal sa Štúr a Madva odpovedal: Viete, vy liečite tento národ duševne a ja ho liečim telesne.“
Po 25 rokoch Madva unavený zo svojho zdravia a pôsobenia sa sám v roku 1850 zriekol fary v Nitrianskom Rudne a odsťahoval sa do neďalekej dedinky Nitrianske Sučany, kde sám stanoviac si deň úmrtia zomrel 20. augusta 1852. Na jeho hrobe bol pôvodne drevený kríž, ktorý sa zničil. Neskôr tam pribudol náhrobok, ktorý dal vyhotoviť nitriansky biskup Imrich Bende. Bol jedným z pacientov, ktorých Madva liečil.
Spomienka na Madvu na hornej Nitre stále žije. V Prievidzi je po ňom pomenovaná ulica, v Nitrianskom Rudne je zase od roku 1925 pomník venovaný práve jemu. Tiež je po ňom pomenovaný chodníček z Nitrianskeho Rudna do Nitrianskych Sučian, teda miest, kde v minulosti pôsobil.
