Bratislava 20. apríla (TASR) - Po troch rokoch strávených vo vyšetrovacej väzbe sa tzv. buržoázni nacionalisti Gustáv Husák, Daniel Okáli, Ladislav Novomeský, Ivan Horváth a Ladislav Holdoš, postavili pred súd. Od začiatku československou komunistickou totalitnou mocou zinscenovaného procesu uplynie v nedeľu 21. apríla 70 rokov.

V procese, ktorý sa začal 21. apríla 1954 (trval do 24. apríla), odsúdili Husáka na doživotie, Horvátha na 22 rokov väzenia, Okáliho na 18, Ladislava Holdoša na 13 a Ladislava Novomeského na 10 rokov väzenia. Štátna bezpečnosť (ŠtB) začala už na jeseň 1949 rozpracovávať Husáka, ktorý bol predsedom Zboru povereníkov, Okáliho povereníka vnútra a povereníka školstva Novomeského. Neskôr pribudli Holdoš a Horváth. Vo vyšetrovacej väzbe sa ocitli vo februári 1951.

Počas nej boli okrem vystavovaniu krutému fyzickému a psychickému nátlaku nútení naučiť sa svoje odpovede podľa pokynov vyšetrovateľov. Pred oficiálnym procesom sa konal dokonca simulovaný na overenie, či obžalovaní odpovedia na otázky sudcov vopred pripravenými a naspamäť naučenými odpoveďami. Z obvinených najviac vzdoroval Husák. Napriek brutálnym metódam, na ktorých participovali aj príslušníci sovietskej bezpečnosti (NKVD), sa ho vyšetrovateľom nepodarilo zlomiť.

Prvýkrát sa pojem - buržoázny nacionalizmus - výrazne objavil v súvislosti s roztržkou sovietskeho vodcu Josifa Stalina s juhoslovanským vodcom Josipom Brozom Titom v roku 1948. Sovietska moc tvrdila, že priaznivci Tisa resp. buržoázni nacionalisti, ktorým sa pripisovalo, že ešte aj na pôde socializmu bojovali za práva svojho národa, prenikli do orgánov komunistických strán.

"Buržoázny nacionalizmus nie vždy patril medzi ´ostro sledované´ ideologické úchylky. Dokonca v priebehu dejín sa vytvoril socialistický internacionalizmus medzi národmi budujúcimi socializmus a socialistické vlastenectvo v týchto jednotlivých národoch a národných štátoch. Táto úchylka sa stala ostro sledovanou po roztržke medzi Sovietskym zväzom a jeho satelitmi na jednej strane a Juhosláviou na druhej strane roku 1948. Vtedy prijalo Informačné byro komunistických strán, v ktorom mal hlavné slovo Sovietsky zväz na čele so Stalinom, dve uznesenia, ktoré ostro odsúdili predovšetkým tézu o zvláštnostiach budovania socializmu v jednotlivých krajinách. A aby sa nikde nemohol objaviť nový Tito, začali sa vykonštruované procesy so všetkými, čo i len potenciálnymi nositeľmi ´herézy´ tohto druhu," uviedol pre TASR Stanislav Sikora, bývalý vedecký pracovník Historického ústavu Slovenskej akadémie vied.

Ideálnym nositeľom tejto "úchylky" na Slovensku bol podľa historika Husák, ktorému vyčítali národno-emancipačné úsilia už v medzivojnovom období, ako aj schopnosť formovania národných antifašistických hnutí pod vedením komunistov. Po skončení druhej svetovej vojny v roku 1945 a obnovení Československej republiky československí komunisti podľa Sikoru predpokladali, že ich prioritnou úlohou bude výlučne boj o moc, ktorý sa skončí socialistickou revolúciou. Avšak tzv. povstalecké vedenie Komunistickej strany Slovenska (KSS), do ktorého okrem Husáka na rôznych úrovniach patrili aj Novomeský, Horváth, Okáli a Holdoš, sa aj v tom čase usilovalo o rozšírenie právomocí slovenských národných orgánov.

"Napokon sa českí a slovenskí komunisti dohodli, že sa sústredia na boj o moc, a národnostná otázka sa vyrieši až po víťaznej socialistickej revolúcii. Husák a spol. brali túto dohodu vážne a po februárovom prevrate v roku 1948 nadviazali na svoje predchádzajúce národno-emancipačné úsilie. A to nemali robiť. Okamžite totiž narazili nielen na tradičnú komunistickú centralizáciu štátnej moci uskutočňovanú Gottwaldovým vedením Komunistickej strany Československa (KSČ), ale aj na spomínanú situáciu, ktorá vznikla po roztržke medzi Sovietskym zväzom a Juhosláviou," vysvetlil Sikora.

Totalitná komunistická moc v Československu na čele s Gottwaldovým a neskôr Novotného vedením KSČ rozhodne dosiahla týmto procesom svoj cieľ. "Úplne podriadila Slovensko centrálnej stranícko-štátnej moci v Prahe. Tento proces, ktorý sa skončil takmer totálnym odbúraním právomocí slovenských národných orgánov v Ústave ČSSR z júla 1960, bol ešte poistený aj tým, že v roku 1953 bol do funkcie prvého tajomníka ÚV KSS dosadený Čech Karel Bacílek, politik mimoriadne neinvenčný, ale tvrdý a poslušný. V tejto situácii bol akýkoľvek pokus aj o nepatrné posilnenie kompetencií slovenských národných orgánov považovaný za prejav buržoázneho nacionalizmu, pričom obvinenie z tejto úchylky sa všeobecne zneužívalo na odstraňovanie nepohodlných osôb z politiky," uviedol historik.

Neprimerané tresty pre tzv. buržoáznych nacionalistov ako aj neľudské mučenie za účelom priznania vykonštruovaných obvinení podľa Sikoru zakladali potenciál stať sa v príhodnej chvíli martýrmi i hrdinami, čo sa týka najmä Husáka, ktorý skutočne hrdinsky odolával beštiálnym metódam mučenia. Keď sovietske vedenie na čele s Chruščovom začalo v rámci tzv. destalinizácie už od roku 1956 požadovať rehabilitáciu postihnutých osôb sa situácia zmenila aj pre slovenských buržoáznych nacionalistov, ktorí boli v roku 1963 rehabilitovaní a nimbus prenasledovaných martýrov a hrdinov začal podľa historika pôsobiť.

Odsúdených prepustili podmienečne na slobodu väčšinou v roku 1960 na základe amnestie prezidenta. Čiastočnej rehabilitácie sa dočkali o tri roky neskôr. Gustáv Husák sa neskôr stal prezidentom socialistického Československa.

"Všetky monsterprocesy v 50. rokoch minulého storočia boli tak dokonale zinscenované a vehementne komentované v masmédiách, že väčšina občanov im uverila. Ako príklad uvediem výrok spisovateľa Dominika Tatarku ohľadne výpovede Vladimíra Clementisa v procese s Rudolfom Slánskym a spol: Ako som mohol neveriť, keď som jeho priznanie počul v rádiu na vlastné uši?," zdôraznil pre TASR Stanislav Sikora.